24. máj 2021. Chodby už nie sú viac prázdne, v priestoroch školy opäť zavládol ruch. Jediná trieda, ktorá ostala prázdna, bola tá naša. Na tento deň však tak skoro nezabudneme. Lúčili sme sa so školou, spolužiakmi, učiteľmi.
Na Nádvorí úspechov spolu s nami stáli aj mladší žiaci, ktorí nám v tichosti závideli, že už máme po školských povinnostiach a útrapách. Vedzte však, milí žiaci, že na časy strávené na strednej škole nikdy nezabudnete. Práve im sme venovali prvú časť nášho rozlúčkového príhovoru. S odchodom sme sa zamysleli, čo nám dala škola. Dnes si uvedomujeme, že škola, to nie je len veľká budova plná neraz prísnych a nekompromisných učiteľov. Pod pojmom škola sa skrýva mladosť, slzy, smiech a oslobodzujúce zvonenie oznamujúce koniec hodiny. Je miestom celoživotných priateľstiev, prvých lások, spoznávania vlastných kvalít či nedostatkov, skvelých zážitkov a neopakovateľných spomienok. Jednoducho povedané, škola popri vzdelávaní a vychovávaní, nám pomaly odhaľuje nástrahy súčasného sveta a pomáha pripraviť sa, nám mladým ľuďom, na plynulý vstup do dospelosti. V mene svojich spolužiakov sme sa poďakovali naším triednym učiteľkám Mgr. Pramugovej a Mgr. Vozarskej. Naše drahé triedne učiteľky, Jarmilka a Ivanka, nám vždy dokázali dobre poradiť, držali nad nami ochrannú ruku, nabehali toľké kilometre cez prestávky do triedy, aby sme ako kolektív fungovali, tak ako sa patrilo. Vedeniu školy sme poďakovali za to, že nám vytvorilo podmienky pre štúdium a športové aktivity na našej alma mater. Cteným profesorom sme vyslovili vďaku za stálu snahu formovať naše osobnosti. Nezabudli sme sa poďakovať ani ostatným zamestnancom školy, pani Skurkovej za trpezlivosť pri stratených kľúčoch od skrinky, vždy prítomnému pánovi Skurkovi v školskom bufete, dobre naladenej pani Danke na vrátnici, paniam kuchárkam za duple v jedálni, ospravedlnili sme sa aj paniam upratovačkám za nepozdvíhané stoličky v triedach a ocenili sme obetavú prácu vždy na niečom tvrdo pracujúceho pána školníka.
Osobitne by sme chceli vyzdvihnúť príhovor pani učiteľky Olearník Štefanovej a pána učiteľa Kubánku, ktorý bol popretkávaný veľmi inšpiratívnymi myšlienkami. Najviac nás upútali slová pani učiteľky: „Lúčenie je chvíľa, v ktorej treba byť hrdinom, zatlačiť slzy, vysmiať sa snom, necítiť bolesť, necítiť krivdy, povedať: „zbohom", no nezabudnúť nikdy“.
Skončila sa naša spoločná púť a začína sa púť jednotlivca. Avšak každý z nás, poznačený týmto súžitím na škole Elbe, bude, dúfam, vnášať nebojácneho športového ducha s odhodlaním vždy sa pobiť o víťazstvo do svojho života aj do ďalších študijných či pracovných kolektívov. Všetky spomienky na našu Elbu si uchováme v pamäti. Z celého srdca úprimne ďakujeme každému z vás.
Peter Milenky, 4.A
